Napriek tomu sme sa snažili. Neboli sme na tom až tak zle, základy sme mali - chuť hrať softbal a dve trénerky, ktoré nám dávali všetko. Hráči sa menili, počas prvého roka bola fluktuácia enormne vysoká. Všetko smerovalo k jednému - ME v českej Chocni.
A tam nám neveril už vôbec nikto a tieto očakávania sme do bodky zaplnili. Neuhrali sme naozaj nič, prehrávali o dosť dosť vysoké rozdiely. Skúsenosť, prvá skúsenosť zo softbalom európskej úrovne. Možno motivácia ísť ďalej.
Ďalšie dva roky, dva rušné roky, najmä na klubovej úrovni. Juniorskej reprezentácie mnohí predpovedali koniec, no predsa prežila. ME 2004 v Paríži, trochu iná skúsenosť.
Zrazu to išlo, zrazu sme začali veriť, že máme aj na medailu, zrazu sme verili, že naozaj môžeme byť tretí. Pád bol tvrdý, dve kľúčové prehry, konečné piate miesto. Útecha, že za nami skončili Rusi a Angličania, naozaj malá.
A potom mal prísť ozaj koniec. Mnoho juniorov vyrástlo z tejto vekovej kategórie, medzi nimi aj ja. Hlasy, že sa to nejak utrasie, sa zdali byť len utópiou. A predsa sa to podarilo, juniori vycestovali aj na ME 2006 do Havlíčkovho Brodu, úžasná skúsenosť.
K parížskemu pocitu, že Slovensko má na tretie miesto, pribudla realita. Naozajstný cenný kov, bronz na krku slovenských reprezentantov. V histórii slovenského softbalu vôbec prvý, ešte nikdy predtým nebolo Slovensko medzi medailistami. Historický úspech.
Labutia pieseň čaká slovenskú juniorskú reprezentáciu v tomto roku. Torzo minuloročného tímu ešte vycestuje na Majstrovstvá ČR juniorov, pôvodne plánované ME pre nezáujem o organizáciu zrušili. Posledná rozlúčka jednej mimoriadne úspešnej generácie, koniec krásneho príbehu...
21. feb 2007 o 17:00
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 071x
Príbeh jediného softbalového úspechu
Začalo sa to v roku 2001. Historicky prvá slovenská reprezentácia juniorov v softbale. Mnohí si z nás robili srandu, my tiež...
Písmo:
A-
|
A+
Prví slovenskí medailisti